Zabudnutá škola

Len pred niekoľkými týždňami sa opäť rozozvučali zvonce vo všetkých školách na Slovensku. Deti opäť zasadli do školských lavíc, učia sa, píšu úlohy a písomky a zamestnávajú svojim otázkami učiteľov. Učitelia si lámu hlavu nad tým, aké je to písmenko, slovo a rozmýšľajú aký kocúrik to písal. Upratovačky behajú s metlami a handrami, snažia sa, aby bolo všetko čisté a upravené. Takto funguje a asi aj vypadá v súčasnej škole.

            No existovala – vlastne existuje (budova dodnes stojí) jedna škola, ktorá je dnes už zabudnutá a pamätajú si ju už len tí, ktorí sa v nej učili.

            Nachádzala sa v časti obce Mutňanský Dúľov. Jej zriaďovateľom nebol štát- ten platil len učiteľov – ani bohatý súkromný podnikateľ, Cirkev, zahraničie či iná organizácia, ale jednoduchý chudobný roľník Martin Jozefiak.

            Sídlom školy bol jeho novopostavený dom. Prenechal tento dom na verejné blaho a býval so svojou rodinou v „starom dome“, v ktorom bola ešte hlinená podlaha.

            Dôvodom na vznik školy bola jeho starostlivosť a obava o deti. Deti z tejto časti obce museli dochádzať do školy v Mútnom. Autobusy nepremávali, o aute sa im ani len nesnívalo, kone a iné domáce zvieratá sa využívali na poliach, preto deti museli chodiť pešo 3 kilometre. Iste mohli by sme povedať, že to nie je veľa. V súčasnosti sa toľko odporúča prejsť ako prevencia proti chorobám. Cez leto a na jeseň to nebol problém. Ten nastal až s príchodom zimy, snehu, mrazov a vetrov, ktoré boli veľmi silné a dlho trvajúce. Martin sa bál, že mu deti cestou zamrznú, niekde ich zafúka snehová víchrica, alebo zlomia nohu, preto sa rozhodol zriadiť v Dúľove školu, keďže chcel, aby deti navštevovali vyučovanie a čo-to sa naučili, niečo vedeli a poznali, čo by im uľahčilo život.

            Vyučovanie v nej začalo 1. septembra 1942 a trvala až do 30. júna 1962, teda takmer dvadsať rokov. Za toto časové obdobie sa v nej vystriedali dve generácie – rodičia a ich deti.

Žiakov bolo vyše štyridsať. Všetkých osem ročníkov sa učilo spolu  v jedenej miestnosti (záznam vo vlastivednej monografii o obci Mutné ju uvádza ako dvojtriednu školu, str.70).  V škole vyučoval jeden učiteľ. Niektorý učil rok, iný pol roka, mesiac, tri mesiace – podľa toho ako to ktorému vyhovovalo.

            Za prenájom dostával 1000 Sk korún ročne. Po vojne 10 rokov nedostal nič, no napokon mu dali 400 Sk za  rok.

            Pre mnohých občanov to bola jediná škola, ktorú absolvovali, jediný zdroj informácií a vďaka nej si môžu dnes zrátať výplatu či dôchodok a prečítať aj tento článok a noviny.

            V tejto bývalej škole – teraz rodinnom dome – dodnes býva a žije dnes už pomaly 93 ročný starček Martin Jozefiak so svojim synom.

            Ja som mu veľmi vďačný, že aj napriek vysokému veku a podlomenému fyzickému zdraviu mi vyrozprával udalosti zo svojho požehnaného života.

            Patrí mu veľká vďaka a úcta, za to čo dokázal obetovať pre iných. „Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“. Verím, že tieto slová z knihy proroka Daniela sa vzťahujú aj na neho.

Miroslav Jozefiak