Slúžil bohu i ľuďom

Odomknúť. Zamknúť. Zasvietiť a sfúknuť sviečky. Vypnúť a zapnúť zvony. Pripraviť všetko na dôstojné slúženie sv. omše. Čo vám to pripomína? Áno, správne. Je to každodenná činnosť kostolníkov a kostolničiek. Vykonávajú svoju službu nezištne, z lásky, obetujúco, za každého počasia či ročného obdobia. Z celých síl. Takmer všetok svoj voľný čas venujú Bohu i blízkym.

            Jedným z takýchto darujúcich ľudí, ktorý svoj život zasvätil službe Bohu i Božiemu chrámu je aj pán František Vaterka z Mútneho. Svoju kostolnícku službu začal vykonávať ako mládenec vo veku 17 rokov. Bolo to v náročných a ťažkých časoch, pár rokov po druhej svetovej vojne. Kňazom vo farnosti Mútne bol vtedy vdp. Jozef Gočal, rodák zo susednej dediny Oravské Veselé. Požiadal ho, či by nebol ochotný podujať sa na túto náročnú činnosť. O elektrike vtedy nebolo v týchto končinách ani len chýru, preto medzi jeho prácu patrilo aj zapaľovanie a zhasínanie olejových svietidiel. „Vtedy to bolo všetko inakšie. Svätá omša sa slúžila len po latinsky, bolo treba kňazovi odpovedať. Ľudia vedeli len pár slov, trocha viacej miništranti. Sviečky boli z vosku, nie ako teraz olejové. Bolo ich treba orezávať, aby vosk nestekal po oltári. Pri kadejakých ceremóniach som musel všetko pripraviť tak, aby to prebehlo v poriadku, dôstojne, ku cti na Pánovu oslavu. Iste, nie  všetko bolo len vážne. Spomínam si, ako sme raz cez zimu išli s už nebohým kňazom Gočalom na koľadu na chatu na Spálený grúnik. Prišiel po nás kočiš, sadli sme do saní a vyrazili – kňaz, rektor a ja. Keď sme už boli v lese, bolo treba odbočiť a práve sme prechádzali po moste nad riekou. Furman akosi prispal a všetkých nás vysypal do studenej rieky. Potom sme sa na chate sušili.“

V čase, keď pracoval v lese v Čechách ho zastupoval otec. Neskôr, keď prišlo znárodnenie a začali vznikať družstvá sa zamestnal ako technik na roľníckom družstve, takže mohol svoju službu vykonávať pravidelne.

            Po smrti kňaza Gočalu, prišiel vdp. Pavol Mikula, ktorý spravoval farnosť 22 rokov. Pán František stál po jeho boku, pomáhal, radil a skrášľoval prostredie kostola. Svoju službu vykonával aj pri ďalších dvoch kňazoch (p. Duda, p. Pitoniak) ako aj pri súčasnom duchovnom otcovi Marcelovi Macalovi.

            Ako opravdivý veriaci a správny kostolník navštívil významné pútnické miesta – Rím, Lurdy, Fatima, Krakow, Czenstochowa, Svätá zem, Mariazell. Prežíval premeny v Cirkvi, ktoré vychádzali zo stanovísk, dokumentov, konštitúcií a dekrétov Druhého vatikánskeho koncilu. Asistoval pri mnohých sláveniach krstu, uzatváraní manželstiev, zvonmi odprevádzal svojich spolufarníkov na ich poslednej ceste, svedomito a s radosťou pripravoval chrám Boží a bohoslužobné predmety na slávenie Vianoc, Veľkej noci, odpustov, birmoviek či konsekráciu kostola.

            Nedá sa pár slovami opísať jeho celoživotné dielo. 56 rokov vykonával svoju kostolnícku činnosť, počas ktorej neustále hlbšie vnikal do podstaty najväčšieho prikázania: prikázania lásky k Bohu a blížnym. Kvôli zdravotným problémom odovzdal kľúče od Božieho stánku mladším. Za jeho službu mu diecézny biskup otec František Tondra napísal osobný list, v ktorom mu poďakoval za jeho dlhoročnú činnosť a udelil apoštolské požehnanie.

            Do ďalších rokov života mu prajeme pevné zdravie, veľa Božích milostí, optimizmu, radosti, trpezlivosti a vytrvalosti.

                                                                                                     Miroslav Jozefiak